David Galeano Olivera demuestra cómo la tradición oral milenaria puede revolucionar la literatura contemporánea con versos que hablan de manos que crean mundos y susurros que despiertan consciencias.
I – MANO
Mávatepa nde… mano
Rejúva ko yvy apére
Regueraha tekove
Ha emyenyhẽ tesaỹgui
Yvypóra rogamimi.
Ndehegui ojekyhyje
Avave nandepotái.
Hetajey reẽguahẽ
Avave nerenoi’ỹre,
Peteĩ tesapirime
Nepopa’ã tapicháre
Embopaha hekove.
II – El despertar de la consciencia
Ndéve ndoói, ndohói
Mávape reraha
Túva térãpa sy
Mitã téra kakuaa
Iñaña térã iñaña’ỹva
Hesáiva térã hasỹva,
Opavave peteícha
Ndéve naiñambuéi.
Rehupintema ndepýri
Ha reguéma heseve.
La universalidad del tacto humano
Opa umi reikohague rupi
Nde pyporépe eheja
Tasẽ ha py’arasy,
Tyre’ỹ ha ñembyasy,
Py’atytyĩ, tovasy,
Kyhyje ha ñeko’õi,
Jeikovese’ỹ ha tarova.
Mávatepa nde, mano
Rejúva ko yvy apére
Regueraha tekove
Ha emyenyhẽ tesaỹgui
Yvypóra rogamimi.
III – Hetáma añeporandu
Mba’étepa ñemano
Avei aikuaase
Mba’érepa ñamano.
Py’amongeta rire
Jejégui cherenyhẽ
Ha mbohovái ndajuhúi.
Mba’erátepa jaju
Ko yvy ape ári jaiko
Ha pe iporáve jave
Chomano oñeñanduka
Ha ñaimo’ã’ỹre oraha
Peteĩ ñande rehegua.
El misterio de la existencia
Mba’éretepa oĩ
Voive ojehekỹiva
Ha mba’érepa ambue
Hi’areve yvoramíme.
Hetaitéma añeporandu
Ha ndajuhúi mbohovaí.
Chemitã guive ahendu
Tupã ñandejaraha
Ha upehaguére ojapo
Ñandehegui ojanoséva.
Ha’eje pu’aka ruvicha
Ha’eje imbaretevéva
Ha’eje pe ojapopáva
Oimíva ko arapỹpe.
IV – Ipópeje oguereko
Maymáva rekove sã,
Upévare iporáve
Ichupe ñañakãity.
Añínte chupe jaheka
Naiporái ñambopochy,
Ñandéngo ñaime ipoguỹpe
Mba’evete ndaha’éi,
Ha’éniko tuvicha
Ha ñande hymbamimi,
Peteĩ ikuã ñembopúpe
Ñande rekove ombogue,
Ha upévape omomba’apo
La sabiduría del silencio
Hembijokuái ha’evéva
Chomanóme ojekuaáva
Ha péva niko pe oúva
Pya’e porã ombojévo
Ñande Ru rembipota.
Hetáma añeporandu
Mba’étepa ñemano
Avei aikuaase
Mba’érepa ñamano.
Py’amongeta rire
Jejégui cherenyhẽ
Ha mbohovái ndajuhúi.
V – Nderérajepe ivai
Avavépe ndo’aporái.
Jepe pe ipy’aguasúva
Ndehegui okyhyje
Oirõ omanoramóva
Ha nderehe imandu’árõ
Pya’etemi ojovasa
Hete pirimba opyta.
Upévare hetave
Téra ambuénte oipuru
Nderehe imandu’ávo,
Heta jey osẽ he’i
“Nandereja”, “ojechekỹi”,
“Opoti”, “okall’u”,
El poder transformador de las palabras
Upéicha avei oje’e
“Oguahẽ íliño ru’ãme”,
“Ipypytesa’yjóma”,
“Oñehundi”, “Osapymíma”,
“Ñanderehe itenondéma”
Ha “Ikupy ombojoja”.
Ko’ã téra ojepuru
Oígui ogueroviáva
Nderéra tee oje’érõ
Rejuha egueraha
Upe nerenoiva’ekuópe.
VI – Jepémo ndajaipotái
Opavavépe oguahẽ
Pe mba’e ijetu’uetéva
Ñane ã ojehekỹivo
Oho haguã apyra’ỹme.
Che jaryí he’ími chéve
“Eñeha’ãke akói
Emopotí nde rape
Mba’e porã ejapo
Ha ãgã resapymívo
Rehóvo Tupã rendápe
Tandereja hendíve”.
El legado ancestral
Ha che, sapy’areirõ,
Ndapytái tapykuépe
Chupe añe’ẽrendúvo
Che raperã ajapo.
Amo hapópe iporã
Ñamoinge ñane akãme
Ko yvy ári jeiko
Ndaha’éi teko paha.
Jeko kóva riregua
Ha’e upe iporáva
Upépe ae jajuhúta
Ñande yvy teerã
Henyhẽva tesakãgui.
Conclusión: El círculo eterno
Py’aguapy ha yy’ãgui.
Rei ñañembotaýta
Jepémo ndajaipotái
Opavavépe oguahẽ
Pe mba’e ijetu’uetéva
Ñane ã ojehekỹivo
Oho haguã apyra’ỹme
Ohai: David Galeano Olivera
La revolución silenciosa de la poesía guaraní contemporánea
David Galeano Olivera representa una nueva generación de poetas que han logrado algo extraordinario: hacer que la poesía en guaraní trascienda las fronteras académicas y llegue directamente al corazón de los lectores contemporáneos. Sus versos no son ejercicios nostálgicos, sino exploraciones profundas de la existencia humana desde la cosmovisión ancestral.
En “Mano” encontramos la metáfora perfecta de la creatividad humana: las manos que moldean la arcilla de la vida, que tocan sin discriminar, que crean sin preguntar el origen o destino de quien las recibe. Esta universalidad del tacto se convierte en símbolo de nuestra humanidad compartida.
Cuando lo ancestral se vuelve viral
La poesía de Galeano Olivera demuestra que el guaraní no es una lengua del pasado, sino un idioma del futuro. Sus cuestionamientos existenciales – “¿por qué morimos?”, “¿qué significa crear?” – resuenan con la misma intensidad en redes sociales que en círculos literarios tradicionales.
Su obra nos recuerda que algunas preguntas fundamentales de la humanidad no tienen respuestas simples, pero sí tienen la belleza de ser formuladas en una lengua que lleva milenios preguntándose lo mismo. En un mundo hiperconectado, estos versos funcionan como anclas de profundidad, invitándonos a pausar y reflexionar sobre el sentido de nuestra existencia.
Poema de la colección de David Galeano Olivera, publicada en Gaceta Parnasus como parte de la sección dedicada a la nueva literatura paraguaya en lenguas originarias.